3 nápady, ako môžeš doma vytvárať pokojnú atmosféru
Pokojná atmosféra, uvoľnenie a ovzdušie prijatia vytvárajú pre mňa domov. Docieliš ho mnohými cestami. Ja som dnes vybrala tri z nich.
1. Nehľadaj verejne vinníka
Kedysi som trávila letá na ostrove Reichenau – pracovala som tam v zeleninových skleníkoch. Bola to namáhavá práca, ale krása ostrova a tony fantastických rajčín a uhoriek na dosah to vyvážili. Okrem toho, majiteľ skleníkov bol veľmi láskavý a trpezlivý. Jedna príhoda s ním bola pre mňa kľúčová.
Stalo sa to v jedno leto, keď som bola na ostrove aj s mojím bratom. Okrem nás pracovala v skleníkoch aj trojica skúsených Poliakov. Išli ako draci; kým my s bratom sme v polovici uhorkového radu skúmali, či je tá alebo oná uhorka dobrá na odrezanie, oni traja už dávno postávali na konci a fajčili zaslúžené papierosky.
Čoskoro nám liezlo na nervy, že sme pre nich niekompetentni Słowacy.
Rozhodli sme sa, že sa nebudeme zdržovať skúmaním uhoriek a skúsime s Poliakmi držať krok. Po prvom dni sme boli so sebou veľmi spokojní 😎. Na druhý deň ráno však za nami prišiel náš šéf a diskrétne nám oznámil, že deň predtým bolo vyzbieraných veľa uhoriek nesprávnej veľkosti. Zdôraznil, že nevie, kto sa to mohol toľkokrát pomýliť, preto to radšej hovorí každému. A že by nám odporúčal zobrať si do vozíka váhu…
Takže, hoci sme boli pre poľských kolegov naďalej slimáci, vedeli sme, že najdôležitejší je názor nášho šéfa, ktorí si nás nechal aj s našimi chybami.
Ako to využiť pri deťoch
V dome s viacerými ľuďmi sa ľahko stane, že sa niečo stratí, pokazí alebo neodloží… Namiesto hlasného „KTO ZASE NECHAL MLIEKO VONKU?!“ môžeš skúsiť „Kto pil mlieko, nech si ho ide odložiť!“.
Alebo namiesto „KTORÝ MAGOR ZASE NESPLÁCHOL?!“ a následného verejného lynčovania vinníka, choď potichu upozorniť predpokladané dieťa, aby sa o to postaralo.
Každý robíme chyby. Dokonca denne. Je to naša ľudská prirodzenosť. Ale aj s nimi môže byť doma pokojná atmosféra. Využi chyby detí na to, aby si ich naučila prijať, že k životu patria. Zdôrazni, že ich máš rada aj s ich nedostatkami, ale že si ten rozliaty čaj musia po sebe utrieť aj tak.
2. Prevezmi zodpovednosť za svoje emócie
Najprv si ale vyjasnime, ako to s emóciami vlastne funguje.
Emócie fungujú ako ochranný mechanizmus – strach nám pomáhal vyhnúť sa nebezpečenstvu, hnev nás zase burcoval do aktivity a chránenia vlastných hraníc. Tieto (negatívne) pocity nám ukazovali, že niečo potrebujeme – utiecť, útočiť, prekonávať prekážky. Bez emócií, ktoré sú rýchlejšie než naše vedomé myslenie, by sme neprežili.
Dnes už nežijeme v prostredí, kde by na nás číhali šelmy za každým stromom. Emócie sú tu však s nami stále. A stále platí – emócie si vyberajú nás, nie my ich.
U mnohých ľudí však stále prevláda presvedčenie, že si môžu sami vybrať, či budú cítiť hnev (alebo strach, radosť…) alebo nie. To, nad čím máme kontrolu, je naša reakcia na emóciu. Emóciu môžeš vedome prijať a spracovať, môžeš ju potláčať, môžeš sa ňou nechať pohltiť.
A tu sa dostávame na koreň veci.
Ak svoje negatívne emócie neprijmeme a dovolíme, aby nás ovládali, ubližujeme tým sebe aj svojmu okoliu. Pretože ako asi všetky dobre poznáme, ak nás premáha hnev alebo obavy, prenášame to aj na našich najbližších. A vtedy je doma všelijako, len nie pokojná atmosféra.
Deti sú obzvlášť citlivé na prejavy našich emócií. Vidia, že s mamou niečo nie je v poriadku, aj keď im klameme, že všetko je ok (hoci s dobrým úmyslom, aby sme ich ochránili). Ak zas nechávame bezbreho priechod našim negatívnym emóciám (sme nervózne, zvyšujeme na deti bezdôvodne hlas, reagujeme na maličkosti neprimerane prísne), deti si to odskáču, aj keď jadro nášho problému vôbec nesúvisí s nimi. A vtedy sa zas ako tie nebezpečné nepredvídateľné šelmy správame my.
Čo teda s tým?
Ako prvé – zvnútorni si pravdu o emóciách:
Emócia je automatická reakcia tvojho tela, ktorá ťa upozorňuje na tvoje potreby. Tvoj hnev alebo obavy – to nie si ty. Sú to len ukazovatele toho, že v tvojom vnútri sa niečo odohráva; že tvoje srdce alebo telo niečo potrebuje a takto sa snaží získať tvoju pozornosť.
A druhá vec – povedz o tom deťom. Priznaj nahlas, že sa necítiš dobre, že máš z niečoho nervy a potrebuješ čas, aby si to spracovala. Povedz aj to, čo potrebuješ od nich.
Môže to vyzerať napríklad aj takto:
„Piškótky moje, mám za sebou ťažký deň. Necítim sa dobre. Potrebujem, aby ste všetky príhody zo školy nechali až do postieľok. Teraz nevládzem počúvať.“
Alebo:
„Hnevám sa, pretože máme zase pokazenú umývačku a ja musím toto všetko poumývať. Ak budem na vás nepríjemná, upozornite ma.“
Alebo:
„Dnes som smutná. Možno budem aj plakať. Ale nie je to kvôli tebe. Keď mi bude lepšie, niečo si spolu prečítame, dobre?“
3. „Mám ťa radšej než porcelán.“
Toto ma naučil môj manžel. A mamina, ktorej som rozbila nejeden vzácny kúsok. Stane sa to totiž ľahko aj dospelým, nielen deťom!
Deti sa dostanú do svojho čarovného sveta a prestanú vnímať realitu. Niektoré majú problém udržať pozornosť. Iné deti nemajú prehľad o svojich končatinách v priestore a ľahko sa udrú alebo niečo rozbijú. Alebo vzhľadom k nerozvinutým mentálnym schopnostiam nedomyslia svoje konanie. Nech je už dôvod akýkoľvek, pravdepodobnosť, že dieťa niečo pokazí, je značná. A treba s tým vedomím žiť.
Ak nechceš, aby deti tŕpli pri každej natrhnutej knižke alebo zašpinených topánkach, opakuj im túto vetu.
„Mám ťa radšej než veci.“
Deti ti toho zničia ešte veľa. A samozrejme ťa neodhováram od stanovovania primeraných dôsledkov! Ale nezabudni im pripomínať, že aj keď sa hneváš, a aj keď musia znášať dôsledky svojej chyby, že ich máš stále rada. A že žiadny sebevzácnejší predmet nemá väčšiu hodnotu než tvoje dieťa.
Pokojná atmosféra doma nevznikne sama od seba. Určite ti napadnú aj ďalšie spôsoby, ktorými ty vytváraš doma pokoj a prijatie. Ak chceš, podeľ sa o ne v komentároch 😊.
Maj sa krásne, mama, a nestrať samu seba!
P.
